Aktuálne

 

Nakrúcanie filmu sme začali na Pohode 2014. Riaditeľ a zakladateľ festivalu pán Michal Kaščák nás pozval, aby sme na Pohode premietli film Všetky moje deti, ktoré v tej dobe zaznamenali obrovský divácky úspech.
Keď sa dopočul, že vo filme nám hraje kapela z osady, pozval aj ju... Nemali žiaden názov, tak sme im dali meno "Naše deti".

Tu prinášam moje čerstvé dojmy:



„NAŠE DETI“ na Pohode 2014

Sme na Pohode a netrpezlivo čakáme na kapelu Naše deti. Ono to vyzerá jednoduché: 5 muzikantov, 5 nástrojov a manažér Stano.
Keď však ide o premiéru neznámej kapely z rómskej osady, ktorá donedávna ani nemala vlastné nástroje, je to pravda náročnejšia akcia.

„Naše deti“ mali niekoľko týždňov na prípravu, aby cvičili a zžili sa s novými hudobnými nástrojmi, ktoré vďaka divákom filmu Všetky moje deti a farárovi Mariánovi Kuffovi dostali.




Zatiaľ s kameramanom Petrom Kubelom hľadáme zaujímavé pohľady kamery. Z veže, na ktorej je napísané „Kreatívna zóna“ sa dá urobiť „kreatívny“ záber z nadhľadu.

Konečne! Medzi motajúcimi, ležiacimi, spievajúcimi, popíjajúcimi, tancujúcimi ľuďmi sa preplieta kanárikovožltá dodávka. Dorazí až ku retroautobusu Kinematografu. Tam váhavo zastane.
Časť z tých motajúcich, ležiacich, popíjajúcich sa vyhýba dodávke, časť zvedavo kuká, kto z nej vystúpi. Nikto!

Kameramanovi sa záber nepáči a tak sa na jeho pokyn kanárikovožltá dodávka musí vrátiť medzi motajúcich. ležiacich, popíjajúcich...
Chcel som to stopnúť. Celkom som sa bál, že niekto z tých ležiacich, motajúcich, popíjajúcich, schválne sa dá prejsť autom.

Nakoniec to dopadlo dobre. Dodávka sa bezpečne vrátila z toho ľudského hemženia a zaparkovala vedľa Kinematografu.

Z auta vystupuje Stano, Milan, Mimi, Nikolas, ďalší Stano... Celá Kapela.

Za drôteným plotom v susedstve sa mihne niekoľko postáv ľudí z médií. Vedľa je tlačové centrum. Zopár zbežných pohľadov spoza plota.
Naše deti sú pre nich iba drobnosť medzi 260 okienkami Pohody.

Medzitým si chlapci neveriacky prezerajú kus trávnika pred filmovým plátnom. Ich pohľady jasne hovoria: Tu máme hrať? A kde sú mikrofóny, A kde sú svetlá?

Veľmi trpezlivo vysvetľujem. To je začiatok. Sú neznáma kapela. Nikto ich nepozná. Nemôžu hneď na stage. Guru Pohody Michal Kaščák mal predstavu, aby to vyzeralo „neprodukované“.
Prirodzené. Kameraman do mňa dobiedza: „Filmová tma a tma pre ľudské oči, to sú dve rozdielne veci.“ Upokojujem ho: Dal som priviezť dve kilové Arriny (lampy).

Pokračujem vo vysvetľovaní: „Za rok, keď sa budete usilovať... , keď nástroje neskončia v záložni..., sa na ten stage dostanete..."



Kameraman ma začal presviedčať, že kapelu musíme otočiť smerom k stanom rozsypaným v priestore, aby bolo vidieť, že sme na Pohode.
Za pláckom pod kinoplátnom vidno iba nejaké šedivé celty. Skúšobne sme ich premiestnili, dokonca zahrali jednu skladbu.
Ale kým sme hútali nad tým, či je to takto dobré, schovali sa nám za autobus a tam začali džemovať. Tak od srdca, od ich rómskeho srdca.
Bohužiaľ, ťažko im vysvetliť, že celý Kinematograf je polepený nápismi jedného pivovaru, a že ani záber z toho nebudeme môcť použiť...




S kapelou sme urobili obhliadku miestnych stagov. Saxofonista a prvý vysokoškolák v osade Milan okamžite zaujal najbližšie postávajúce, popíjajúce, ležiace dievčatá.
S nagelovanými vlasmi, v bielej košieľke, s charizmatickým pohľadom prebúdzal ich záujem. „Kto sú to?“ – pýtali sa ma zvedavo, ležiace pohoďáčky s pohárikmi v rukách.

„Naše deti“ – odpovedal som im. „Hviezdy divácky najúspešnejšieho dokumentu v histórii Slovenska Všetky moje deti.“

„Fakt?“ – pýtali sa prekvapene. Jedna nám dokonca zatancovala.

„Hej!“ – odvetil som. „To sú oni... Príďte o polnoci ku Kinematografu...“

Potom sa veľmi rýchlo zotmelo a ochladilo sa. Blížila sa polnoc, ale pri Kinematografe nikto.

V tme na hromade poukladané nástroje. Chlapci z kapely sa roztratili nevedno kam.

Začala byť celkom zima. Mal som na sebe teplú zimnú bundu a nestačilo to.

Potom som si všimol, že pribehol bubeník a zobral saxofón a harmoniku. Zdalo sa mi to čudné. Bol to skutočne on? V tej tme som sa mohol aj zmýliť.
Ešte aby sa nám tu stratili nástroje! Po chvíľke pribehol opäť a zobral si bicie. Teraz  som si ho prezrel dobre. Bol to on!

Vyštartoval som za ním s kameramanom. Z diaľky sme počuli našu kapelu. Pod stanovou strieškou sme ich objavili. Rozostavení okolo klavíra, naplno burácali ich nástroje.
Húf poslucháčov okolo. Objavovali sa ďalší a ďalší prizerajúci, spievajúci, popíjajúci a urobili okolo stanu kruh. Mnohí z nich začali tancovať.

Naši chlapci džemovali, akoby o život. Pot stekal z tvári aj v tej zime, ústa spievali, ruky šermovali nad hlavami, chlapci pridávali jednu skladbu za druhou.

O chvíľu obruč ľudí prerazil Stano s kontrabasom a pripojil sa k chlapcom.

Noví a noví poslucháči všetkých vekových kategórií si prišli zaspievať s kapelou...




Neopakovateľná atmosféra! Až na druhý deň sme sa dozvedeli, ako to všetko začalo: pritiahol ich stan „kreatívnej zóny“, kde bol klavír a mohol si hocikto na ňom zahrať.
Klavír v osade nemajú. Jeden si k nemu sadol, druhý hral tretiu ruku a tretí z druhej strany štvrtú. Okamžite zaujali a pritiahli pozornosť. K stanu sa sťahovalo čoraz viac a viac džemujúcich mladých ľudí.
Blížila sa polnoc. Bolo mi ľúto prerušovať to, ale musím nejako dať Milanovi najavo, že ich „stage“ im naplánovali inde... Rozmýšľam, ako to urobiť, už je o 5 minút 12.
A v tom Milan sa sám od seba zdvihne a naznačí všetkým, že sa majú presunúť za nimi o pár sto metrov ďalej, pred filmové plátno.






Dav poslucháčov sa vydal za chlapcami, aby počuli ich koncert.

Hlúčik prišiel až do areálu pohoďáckeho kina.

Naše deti spustili prvú skladbu... a ja som sa rozhodol, že s nimi skúsim nakrútiť ďalší film.

Ako to všetko skončí? Neviem. Netuším. Ale chlapcom verím. Verím, že sa budú snažiť splniť svoj sen. Viem, že sú to výborní muzikanti. Videl som, že im už verí mnoho fanúšikov z Pohody.
Odniesli si domov neviditeľné čiastočky ich „cigánskeho čara“. Má návykové účinky.

Ako droga :-)


Laco Kaboš, 12.7.2014

 









Stano v osade otvoril novú predajňu potravín. Chce, aby aj tí najchudobnejší, si mohli kúpiť lacné jedlo a neboli hladní.
Vo filme sa však objavia aj ďalší Rómovia, ktorých už poznáte.

A nesmieme zabudnúť ani na pána farára.
Občas navštívi osadu, aby pomohol v najakútnejších prípadoch, no postupne to prenecháva na svojich zástupcoch. Vo Veľkej Lomnici na Stana, V Huncovciach na Laca a na Romana... 

Prinášame niekoľko aktuálnych fotografií z našej poslednej cesty do rómskej osady Nový Dvor (Veľká Lomnica). 

b1
b2 

Na fotografii pred kamerou sedí Beátka. Rozpráva, že keď sa jej manžel Julo vrátil z basy, urobili svadbu. Na fotografii vpravo Beátka so svojim zákonitým manželom Julom.

p1

Stanov obchod s potravinami. Chce, aby aj najchudobnejší si mohli lacno kúpiť jedlo. Obchod finančne dotuje. Prevádzkuje ho so svojim synom Denisom. Preto mu dal meno Potraviny u Denisa.
 

AKO TO CELÉ ZAČALO...

KONTRABAS

Diváci filmu Všetky moje deti finančne podporili Žakovskú komunitu a našu rómsku kapelu, ktorá si na každé vystúpenie musela požičiavať basu, harmoniku a gitaru. Muzikanti nemali čas, aby skúšali.
Spolu s farárom Mariánom Kuffom sme im kúpili nástroje z bazáru.

Najskôr sme kontrabas prezliekli do novučičkého obalu, ktorý nám doviezli až z Rakúska :-) 
Kontrabas sme kúpili v Prešove a nástroj odskúšal profesionálny hráč na basu. Po skúške vyhlásil, že hrá sa na ňom výborne. Keby mal peniaze, kúpil by si ho pre seba...


k1
k2
Najprv sa muselo prísť na grif, ako kontrabas sa vkladá do puzdra... Elegantný obal vystužený penovou hmotou sme pre Rómov doviezli z Rakúska.

k3
k4

Výmena obalu chvíľku trvala... 
Klient zo Žakovskej komunity, veľmi talentovaný muzikant, vyskúšal harmoniku... Obdivoval nástroj. Virtuózne zahral niekoľko skladieb. Bol uchvátený jej zvukom.

HARMONIKA

Harmoniku sme kúpili v Prahe. Vedúci jednej pražskej folkovej skupiny sa rozhodol pre ľahší nástroj.
Nástroj sme dali odskúšať muzikantovi, ktorý profesionálne hrá na harmonike a súčasne hru na harmoniku vyučuje v Prahe na konzervatóriu. Trochu zapochyboval, či náš muzikant z osady zvládne hrať na 120 basovej harmonike. Je to harmonika pre skúseného hráča. Iba na takto vybavenú harmoniku sa komponujú skladby vážnej hudby.
Zatelefonovali sme do osady Stanovi. Zavolal k telefónu Romana Gábora a ten nás uistil, že pre neho 120 basovka nie je žiaden problém. Ani váha harmoniky mu nevadí.
Kde sa naučil bravúrne hrať na harmoniku, keď mal nástroj vždy iba krátku dobu k dispozícii, nik nevie...


k5
k6
 

GITARA

 
O chvíľu do Žakoviec dorazili muzikanti z osady. Darovali sme im nástroje. Chlapci zo Žakoviec ešte Rómom pridali gitaru. Kapela s novými nástrojmi zahrala niekoľko skladieb.
Farár Maroš Kuffa a Stano Čonka kapelu pozorne počúvali.

k7
k8

Muzikanti hrali naplno, chceli sa poďakovať za vzácny dar.
Kapela roztančila nádvorie Žakovského inštitútu. Do tanca sa pridala aj mamka pána farára. Všetci sa usmievali a mali skvelú náladu.

Nikto vtedy netušil, čo všetko sa udeje o niekoľko mesiacov...